2. Sinaj

A to všetko za „drobný“ príspevok. Až keď sme úspešne odolali ich ponukám a odpútali sa od zvyšku pelotónu pútnikov, začalo sa to „pravé orechové“. Postupne som priateľovi odkrýval svoj život – celých tridsať rokov. Bol som mu vďačný za jeho uši a nerušené počúvanie. Chcelo sa mi kričať so žalmistom: „Aké je dobré a milé, keď bratia žijú pospolu.“ (Ž 133, 1) Aj preto mi nočný výstup ubehol ako voda. Ani som sa nenazdal a stáli sme na vrchole, kde ma skôr prekvapila pretrvávajúca tma a nepríjemná zima. To by som veru na Sinaj nepovedal. Vtedy som pochopil, načo boli dobré deky – hoci zavšivavené, ale teplé, ktoré nám ponúkali dole. Hneď som si uvedomil, že na vrchole pomoc iného nemôžem čakať. Prestal som preto plytvať teplom a schúlil som sa do klbka. Tak som prečkal vari aj viac ako hodinu. Ani neviem, ako rýchlo, lebo som si premietal v sebe svoj život a pýtal sa v srdci: Čo mi, Bože, ešte v mojom živote pripravuješ? Aké ďalšie výzvy pre mňa máš?

Preto mám rád hory v spoločenstve ľudí. Človek sa toľko dozvie o sebe a o druhých ako nikde inde. Aj kvôli tomu nechápem ľudí, ktorí chodia do hôr iba sami, takzvane „sólo“. Tí sa často zameriavajú na výkon, púšťajú sa do životunebezpečných situácií, kvôli čomu majú často krátku životnosť. V inom prípade sa z nich stanú čudní asociáli, ktorí k životu nepotrebujú, alebo nechcú nikoho okrem seba.

Predsa však niektoré veci sú ponechané výhradne na seba samého. Tak ako som ja musel na vrchole Sinaja urobiť všetko celkom sám preto, aby som sa nepodchladil. Je to nevyhnutné – či na horách, či v bežnom živote. Na kopec ťa málokde vytiahnu. Musíš ísť po vlastných. Na skutočných horách sa najväčší zápas odohrá v tebe so sebou samým a nie s horami či počasím. Rovnako v živote dospieva človek vďaka pomoci iných, ale napokon „maturity“ – skúšky dospelosti – musí zvládnuť osamote. Obdobne aj v postoji viery, ktorú prijmeš od iných – rodičov, príbuzných, katechétov či kňazov –, tiež ju musíš preniesť do vlastnej skúsenosti. Lebo tak, ako moja viera potrebuje vieru spoločenstva, aby sa stala pravdivou a živou, tak aj viera spoločenstva potrebuje moju živú vieru, aby spoločenstvo mohlo rásť a nestratilo svoj zdroj.

Podobne si predstavujem Mojžiša, ktorý musel zanechať celý zástup dole pod horou Sinaj. A úplne sám stúpal hore uzavrieť zmluvu s Bohom, aby prijal Desatoro Božích prikázaní pre seba a potom ho priniesol celému Božiemu ľudu. Akoby tým Boh naznačil, že prijatie jeho zmluvy a prikázaní sa po prvotnej skúsenosti – najčastejšie v rodine alebo v Cirkvi – deje individuálne a osobne. To mi pripomína slová pápeža Benedikta XVI.: „Na začiatku toho, že je niekto kresťanom, nestojí etické rozhodnutie alebo veľkolepá myšlienka, ale skôr stretnutie sa s udalosťou, s Osobou, ktorá ponúka životu celkom nový horizont – a tým aj zásadné smerovanie.“ Ide teda o niečo osobné a zároveň o nikým nezastupiteľnú úlohu. Je to krok, ktorý musím odvážne urobiť celkom sám. Najťažšie je vedomie, že sa pre niečo rozhodujem, že som nasmerovaný viesť svoj život istou cestou a vylučujem tým iné možnosti. Je to záväzok, ktorý ovplyvňuje celý môj život. Ako Mojžiš došiel k slobode cez svoj výstup na Sinaj, tak to Izrael musel urobiť vďaka púšti počas štyridsiatich rokov. Až vtedy totiž dokázal vyhodiť Egypt zo svojho srdca, prestal byť otrokom a stal sa slobodným. Uvedomujem si, že dnes je náročné prijať záväzky. Mladí sa dlho rozhodujú pre svojho životného partnera, neostávajú dlho pri jednej práci, striedajú výhodnejšie obchodné ponuky. Chýba vernosť. Asi žiadna doba nemala toľko možností ako dnešná. Preto aj Božie prikázania sú pre dnešného človeka len jedným z mnohých pekných návodov na život. Je tu však niečo odskúšané tisíce rokov a môj život je príliš krátky na ďalšie pokusy. Je dôležité, aby sme v prijatí Božích prikázaní spoznali a odkryli dobrotu jeho Tvorcu: „Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán.“ (Ž 34, 9a)

Sinaj mi u nás doma pripomína Veľký Choč. Nielen preto, že ho vídavam neustále zo svojej rodnej obce Vyšný Kubín, ale aj kvôli jeho blízkemu významu, aký mal pre Židov Sinaj. U nás, keď sa povie „Choč fajčí“, znamená to predzvesť zlého počasia. Keď je, naopak, pekne viditeľný, tešíme sa krásnemu počasiu po celý deň. Tak ako je Choč pre nás znamením a symbolom niečoho budúceho, tak je aj Sinaj pre každého človeka cestou k slobode, lepšej a istejšej budúcnosti.

Prajem ti, mladý priateľ, aby si v sebe neprestal živiť túžbu po pravej slobode. Nech ti je pri nej na pomoci sila spoločenstva i vernosť v zachovávaní Božích prikázaní. A keď pôjdeš okolo Oravy či Liptova, zastav sa na „našom“ Choči a zaži jeho krásu i príbuznosť s biblickým Sinajom. A možno niekde na chodníku aj zakopneme o seba...

Ján Bystriansky