Ráno ma zobudil telefonát. „Idete autom?“ „Nie, pešo,“ odpovedám ešte z polospánku. „Ale ja vás chcem zobrať.“ To mení situáciu. 🙂 Michal nás dovezie na hlavný stan, kde práve začína ranná modlitba. Tieto časy, strávené s Pánom, sú vskutku kľúčové.
Každý deň v prípravnom týždni začína rannou modlitbou o 7.45. K včerajšiemu symbolu viery – kríža – pribúda kotva. Dnešok je o nádeji. NÁDEJ. Čo živím ja vo svojom srdci? Je to nádej či skôr beznádej? Čoho je moje srdce plné? Mária, ktorá spieva Magnifikat a ešte jej ani nevidno bruško. Je plná nádeje, viery. Plná Boha. Žena viery a nádeje. Aj ja ňou túžim byť.
Po modlitbe sú spoločné raňajky a po nich od deviatej do obeda všetci pracujú vo svojich tímoch. Počet tlačových správ, článkov, fotografií a výstupov v našom mediálnom tíme každým dňom stúpa a naberá na otáčkach. No ja doobedie trávim netradične – na bicykli, hľadajúc po Prešove papiernictvo a farebnú tlač. Nájdem ju na konci môjho okruhu po námestí, ale teší ma, že som sa trošku previezla a vyvetrala si hlavu. (Predsa len, neustále kukanie do počítača je únavné.) Prešov je síce tretie najväčšie mesto, no centrum pôsobí veľmi útulne a už sa tu cítim ako doma. Naspäť sa vraciam vyzbrojená baliacim papierom a stužkou a na krátky čas sa zo mňa stáva balička darčekových balíčkov. (Tiež vítaná činnosť aktuálne.)
Na obede nás je dnes už viac a prvýkrát si odstojíme celkom slušný rad. Ale obed v jedálni na Prešovskej univerzite naozaj stál za to. Potom utekám na intrák po lieky pre chorú kamošku, zisťujem, že z ubytovania na hlavný stan je to tri minúty na bicykli (nie zrovna pokojným tempom) a do porady o druhej stíham ešte rýchlu kávu so sebou vo svojej (už tradičnej) kaviarni. Keď do nej vojdem, čašníčka sa ma pýta: „To, čo vždy?“ S úsmevom prikyvujem.
Dnes začíname pracovať na špeciálnom newslettri P18-tky s názvom Od-vážne. To vážne?, ktorý bude vychádzať od stredy do nedele. Do Prešova už dorazil celý môj tím, mám koordinovať šiestich chlapov. (Ruža medzi tŕňmi či tŕň medzi ružami? :)) Riešime novinový názov, zrkadlo, obsah, rozdelenie úloh. Do hodiny už všetci makáme na článkoch. No dnes už aj únava robí svoje. „Máš počítač?“ pýtam sa na porade kolegu, keď mu zadeľujem úlohu. A nevšimnem si, že on pri tom svojom počítači práve sedí. Prebudí ma až smiech. Popritom píšem „ď“ v slabike „de“ a „ktorí“ v jednotnom čísle. (Pochopte, pre mňa ako jazykovú korektorku je to istým spôsobom dráma. :))
Dnešnú večernú svätú omšu máme opäť v konkatedrále, tentokrát s košickým pomocným biskupom Marekom Forgáčom. „Prišli sme tvoriť rodinu, v ktorej sa plní Božia vôľa,“ prihovoril sa mladým. Dobrovoľníci, ktorí sa nepýtajú, čo z toho majú, ale čo môžu stratiť – v službe druhým. Prišli sme, aby sme niečo stratili. Vo svojom príhovore nás upriamil na to, že aj my sme povolaní stať sa sestrou, bratom, no najmä matkou Ježiša – aby sme ho prinášali na tento svet, doslova ho porodili.
Večerný program už v nových priestoroch, keďže sa už do telocvične na gymnáziu nezmestíme. Hala, v ktorej je neskutočne horúco a nás je tu už asi 360 dobrovoľníkov. Opäť vidíme časť z programu, ktorý je práve v týchto dňoch tvorený priamo na P18. Je vskutku úchvatný!
V hale robíme mexickú vlnu a prítomní kňazi, ktorých je každým dňom viac, bežia popred nás, aby sme vedeli, ako sa dvíhať. A napriek horúčave prichádza Pán medzi nás v Eucharistii a ja si kladiem otázku: „Nehľadám vo svojej službe len seba samú?“
Keďže program trval dlhšie, ako sa čakalo, večerná porada sa ruší a my si ideme oddýchnuť. Dnes uprednostním bicykel pred autom a vychutnávam si večernú samotu tichým mestom. S vôňou práve pečúceho sa pečiva v pekárničke cestou. S vánkom vo vlasoch. A hlavou plnou myšlienok.
Autorka: Zuzana Vandáková
Snímky: Martin Magda st., Andrej Jaško, Peter Basala
