A nastalo ráno deň ôsmy. A (niektorí) dobrovoľníci už poobede zaslúžene oddychovali.
Posledný deň P18. Posledné hodiny Prešova plného mladých. Posledné body programu. Posledná porada ráno o siedmej. Posledná káva v rehoľnej kaviarni. Posledné texty i fotografie.
Za ten čas, čo sme tu, sme vytvorili jednu rodinu. A o dobrovoľníkoch to platí dvojnásobne. Niektorí sme tu už týždeň a zdá sa nám, akoby sme sa poznali roky. Ešte pred začiatkom ranného programu stíhame rýchlu spoločnú fotku nášho mediálneho tímu na pódiu. Potom začíname pracovať na svojich posledných úlohách.
Opäť zachytávam krátke úryvky z doobedňajšieho programu. „Kormidlo svojho života nevydržíme dlho držať, lebo to bude nami kmásať,“ prihovára sa nám otec biskup Haľko v poslednej katechéze O2H byť mladým teraz. Zároveň nás vyzýva, aby sme si sami zodpovedali otázku: Komu zveríme kormidlo svojho života?
Daniel Launer z kapely eSPé vychádza na pódium so svojím svedectvom. „Boh ťa vidí ako tú, na ktorej naozaj záleží, ktorá má hodnotu,“ prehovára do srdca každému jednému z nás. A mne po prvýkrát za tento týždeň tečú slzy po tvári – z radosti. Delí sa s nami o to, čo mu Pán kládol na srdce, keď sa modlil za to, čo mal povedať. Že nám má povedať, čo je na celej P18-tke najvzácnejšie: „To najvzácnejšie na celej P18-tke si ty,“ a prúdy sĺz sa urýchľujú. „Kráčam s tebou, odsúdia ma, viem,“ znie v piesni Pre teba áno, ktorá je jednou z piesní Odvážneho roka od kapely eSPé. A ja vyznávam Ježišovi: Áno, za tebou pôjdem.
Záverečným bodom programu v hale je pozvánka na SDM do Panamy a my po prvýkrát počúvame hymnu v slovenčine. Je riadne chytľavá. Po programe si zbalím veci a na bicykli uháňam do mesta, kde bude záverečná svätá omša. Predbieham davy pútnikov smerujúcich tiež na námestie, stretávam sestru Františku, ktorá ma osvieži levanduľovou voňavkou (každým dňom si stále viac uvedomujem vďačnosť za drobnosti plné lásky). Cestou si spievam refrén z hymny SDM: Kráčať chcem podľa tvojich slov. Hľa, tu stojím, služobnica Pána. Hľa, slúžim – tvoja som... A podľa textu hymny chcem spolu s Máriou povedať „áno“ Božím plánom.
Námestie sa zapĺňa účastníkmi i miestnymi a ja ešte pred omšou stíham stretnutie so srdcu blízkou sestrou Mackou, s ktorou sme sa ešte spolu nestihli porozprávať. Vyhliadneme si voľné miesto na tráve v parku spolu s jej spolusestrami, odkiaľ máme vcelku dobrý výhľad aj na pódium, kde je slávená svätá omša. Stovky kňazov, tisícky prítomných. Horúce slnko a hrmenie, mrholiť však začína až po skončení omše. V úvodnej modlitbe sa otec biskup Zvolenský, celebrant, hovorí: „... lebo bez teba, Pane, nič nie je hodnotné...“ Znie evanjelium o rozmnožení piatich chlebov a troch rýb a ja v ňom nápadne spoznávam dnešný deň i celé stretnutie. Sedíme na tráve, čakáme na rozmnoženie chleba, počúvame slová... A zároveň aj ja ako dobrovoľníčka, ktorá prišla so svojim malým chlebíkom a rybou a ktoré Pán vzal a premenil ich na nasýtenie a koše plné odrobín. A to (nielen) pre môj vlastný život. V kázni sa nám prihovára otec biskup Galis, ktorý hovorí: „Ježišovi na piatich chleboch a troch rybách nepripadá nič trápne.“ A ja prosím Pána, aby som vedela prijať svoju malosť a slabosť a aj to, že aj s tým môže Pán konať. Že Ježišovi nie je trápne to málo (zo seba), čo dám.
Eucharistia končí, zaznejú posledné poďakovania a Prešov opúšťajú tisícky mladých, aby o odvahe viery svedčili vo svojom každodennom živote.
Teším sa, ako si pozriem v archíve celý program, ktorý som nestihla, ako si vypočujem všetky katechézy, kázne. Ako sa vrátim ku všetkému a nechám všetko doznieť vo svojich myšlienkach, slovách i skutkoch.
Ale bude mi to chýbať. Prešov. Porady o siedmej ráno, balkón v hale, ktorý bol strediskom novinárov, deadliny, stres, únava. Spoločná káva i zmrzlina. Visačka na tričku a dobrovoľnícke tričko, ktoré bolo viditeľnou disponovanosťou pre druhých – som tu pre vás!
Pred niekoľkými týždňami, keď som riešila niečo ohľadom P18-tky, som namiesto národné stretnutie napísala náročné. A vskutku si uvedomujem, že takým bolo. No ako to už býva, i golgotská temnota vyústila v nádheru veľkonočného rána. Síce to stále veľa síl, sebazapierania, vychádzania zo seba, premáhania sa, umierania seba samej... Bolo to naozaj dobré!
Odvážny čas. Áno, veľa sme o nej počuli i ju skúsili. No sama si uvedomujem, že ak sa stala len štvordňovou záležitosťou na stretnutí mladých, tak iste nie je autentickou odvahou, ku ktorej nás Ježiš vyzýva. A tak ju túžim pretaviť do reálneho života vo všednej každodennosti. Vykročiť nielen tak, že položím jednu nohu dopredu, ale rpidám aj tú druhú – až vtedy naozaj vykročím... vykročím zo svojho bezpečia, opustím stabilitu známej lode a začnem kráčať po mori. Túžim vykročiť s odvahou na more radosti i utrpenia. S odvahou ísť od tmy Veľkého piatku k úsvitu veľkonočného rána. Mať odvahu žiť s Kristom totálne vo všetkom, vždy, za každých okolností, v každej situácii a nechať prenikať Ježišom každú sekundu svojho života.
Odvaha nekončí, odvaha začína.
Odvážny čas po P18-tke, milovaní!
Autorka: Zuzana Vandáková
Snímky: Martin Magda st., Andrej Jaško, Peter Basala, Karolína Smolinková, Dominika Krišová, Evka Košičová
