Druhý deň T22 sme už klasicky nemohli začať bez raňajok. Pri príchode do jedálne som si všimla, že sa mnohí dobrovoľníci na seba usmievajú a zdravia sa, hoci sa predtým nepoznali. Čím viacej času spolu trávime, hoci je každý vo svojom tíme, tým väčšiu jednotu sa nám darí tvoriť.
Piatkové doobedie bolo venované slovenským diecézam. Každá diecéza mala svoje určené miesto, poväčšine kostol, kde sa zišli mladí, rehoľníci, kňazi a aj biskupi. Nakoľko som z Púchova, ktorý patrí pod Žilinskú diecézu, išla som s mladými do kostola Notre Dame, ktorý je na konci Mierového námestia v Trenčíne. Celé stretnutie s naším otcom biskupom Tomášom a jeho hosťom, českým biskupom Pavlom, sa nieslo v duchu témy obrátenia svätého Pavla.
Najskôr sme na dlhé plátno napísali fixkami svoje meno a potom sme sa presunuli do kostola, kde sa začal dvojhodinový program, ktorý pozostával z chvál, hry, príhovorov a svedectiev. Na záver bola diskusia, kde mohli mladí klásť otázky. „To, že ste mladí,“ bola odpoveď o. Tomáša na otázku, čo má na mladých najradšej.
Páčilo sa mi, že sa biskup Tomáš snažil pripomenúť, že aj keď máme zlé obdobie a nedarí sa nám, Boh nás má stále rád len preto, že sme. On vie, že sme hriešni a slabí, a aj tak nás miluje. Súčasťou programu bolo aj svedectvo Veroniky, ktorá sa podelila o to, ako si po dlhej dokázala odpovedať na otázku – prečo som tu.
Na obed mali určite mnohí z nás, vrátane mňa, premiéru na gréckokatolíckej svätej liturgii. Prvýkrát som videla toľko gréckokatolíckych kňazov na jednom mieste. Myslím si, že pre mňa, ako pre rímskokatolíčku, bola liturgia určitým zážitkom. Myslím však, že som sa viacej sústredila na priebeh a to, kde kto kedy stojí, než na samotnú svätú liturgiu. Čo viem povedať po svojej premiére? Gréckokatolíci sú oveľa farebnejší, spevavejší a umeleckejší než my. Páčila sa mi slová mojej kamarátky Aďky, ktorá počas liturgie spievala. „Náš hlavný gitarista nám povedal, že sa ideme modliť, nie vystupovať,“ povedala.
Popoludní sa mladí rozbehli do všetkých kútov Trenčína, pretože pre nich boli pripravené rôzne aktivity, v ktorých sa mohli angažovať alebo ukázať svoju kreativitu. Mňa osobne zaujal workshop s názvom Svetlo v tme, kde nevidiaci priblížili svoj každodenný život. Následne si účastníci mohli vyskúšať prečítať Brailovo písmo, zahrať si pexeso s klapkami na očiach alebo sa prejsť po chodbe s bielou palicou a zakrytými očami.
Po večeri sa začala moderovaná krížová cesta, ktorá mala veľké čaro. Celú krížovú cestu tanečne znázorňovalo tanečné divadlo ATak, vďaka čomu sme si mohli ešte lepšie predstaviť to, čo sa číta. Zamyslenia boli hlboké, pretože sa čítali priamo v mene Ježiša Krista. Čo prežíval Ježiš počas svojej poslednej cesty? – To bola otázka, ktorá krížovú cestu sprevádzala. Zážitkom bola aj hudobná zložka v podaní tvorivej skupiny s názvom Poetica Musica. Myslím, že každý si z večernej krížovej cesty odniesol niečo jedinečné.
Autor: Filoména Ághová
