Čo ty a svätosť? Presne túto otázku som si kládol, keď som čítal novú katechézu. Na prvé počutie môže toto slovo znieť vzdialene, takmer nedosiahnuteľne. Je svätosť naozaj akousi barokovou nadnesenosťou asketického života, plného nekonečných hodín strávených na kolenách v chladných kostolných laviciach? Patrí len vyvoleným, ktorých tváre na nás hľadia zo starých obrazov a oltárov? Alebo je to niečo oveľa hmatateľnejšie?
Prečo sú svätí takí nesmierne rozdielni? Jeden napĺňa svoj život prísnym pokáním, samotou a tichom za múrmi kláštora, zatiaľ čo iný prekypuje nákazlivou radosťou, dynamizmom a službou medzi ľuďmi na okraji spoločnosti. Ako je možné, že obaja sú svätí, hoci ich cesty vyzerajú tak protichodne? Táto rozmanitosť nám ukazuje, že neexistuje jedna univerzálna šablóna na svätosť.
Chcem byť vôbec svätý? Čo to vlastne znamená?
Veľmi peknú definíciu mi len prednedávnom ponúkol jeden môj kamarát. Povedal: „Byť svätý znamená byť najlepšou verziou samého seba.“ Táto myšlienka ma oslovila, pretože nás zbavuje kŕčovitej snahy hrať sa na niekoho iného. Ja by som k tomu však s odstupom času možno ešte niečo dodal: svätosť je pre mňa predovšetkým objavením Krista vo mne. Je to moment, kedy dovolím Jemu, aby žil a miloval cezo mňa – cez moje dary, moju osobnosť, a paradoxne, aj cez moje slabosti.
A práve to mi dáva obrovskú nádej, podobne ako táto katechéza. Ukazuje nám totiž, že svätosť nie je len akýmsi teoretickým ideálom, ktorý je možné za výnimočných okolností dosiahnuť. Je to reálna ponuka. Ba čo viac, sme priamo pozvaní túto svätosť v sebe deň za dňom budovať.Je jasné, že táto katechéza z nás svätých zo dňa na deň neurobí. Pozýva nás k úprimnej túžbe po svätosti. K túžbe po naplnení jedinečného Božieho plánu s naším životom.