Štefánia Farkašová má 19 rokov a momentálne pôsobí ako dobrovoľníčka v Nairobi, hlavnom meste Kene. Svoju službu prežíva v saleziánskom transformačnom centre, ktoré pomáha chlapcom z ulice nájsť nový začiatok. Hoci je ešte mladá, jej slová sú plné hĺbky, pokoja a viery, ktorá sa nebojí ísť za hranice komfortu.
V rozhovore sa vracia k svojej skúsenosti z Národného stretnutia mládeže T22, hovorí o sile spoločenstva, o viere prežívanej bez strachu, ale aj o tom, ako ju Boh postupne viedol až na misiu do Afriky. Úprimne približuje každodenný život dobrovoľníčky v Keni, silné príbehy chlapcov z ulice i momenty, v ktorých si znovu a znovu uvedomuje, že aj malé skutky lásky môžu meniť životy.
V nedávnom videu, ktoré sme s Tebou zverejnili na našich sociálnych sieťach spomínaš na T22… Aké máš na to spomienky?
Jednoznačne pozitívne. Bola to moja prvá väčšia kresťanská akcia a fakt som si ju užila.
Čo ti z týchto dní najviac utkvelo v pamäti?
Pamätám si, ako sa tam spojili rímskokatolíci a gréckokatolíci, a veľmi sa mi páčila myšlienka, že sa nerozdeľujeme. Veľmi ma bavila púť na Skalku aj Expo – povolaní. A najviac asi celkovo tie rozhovory, modlitby a stretnutia a tiež to, ako sme boli s otcom biskupom Haľkom na zmrzline a ja som na prvýkrát uhádla, akú si dal. ☺
Dotkol sa Ťa aj Boh dotkol skrze niečo? Čo bolo pre teba najviac povzbudzujúce na tom celom?
Prvá vec, ktorá mi pri tejto otázke napadla, bola diskusia s bratom Filipom Čiernym, donom Jankom Holubčíkom a otcom Ondrejom Chrvalom. Hovorilo sa tam o veľmi hlbokých témach, ale najviac sa ma dotkla téma potratov. Dodnes si pamätám silné emócie, ktoré z nich pri tejto téme vyžarovali, a aj to, čo som vtedy prežívala ja, bolo mi až do plaču. Práve v tých chvíľach som veľmi silno cítila, že sa ma Boh dotýka. Na celej akcii sa ma však dotýkal najmä cez mojich priateľov, nových ľudí ale aj program (modlitby, omše, tance, spevy, diskusie, púť…) a ukazoval mi, že je naozaj živý a skutočný, a že moja viera nie je len naivná predstava, ale skutočná cesta spásy.
Ako si vnímala to, že tam s tebou boli tisícky mladých ľudí?
Ako som už povedala, bola to moja prvá veľká kresťanská akcia. Úprimne ma fascinovalo, koľko nás tam bolo. Zrazu som cítila, že na tejto ceste nie som sama a že so všetkými tými ľuďmi sme na jednej vlne. Aj keď sme si možno vo všetkom úplne nerozumeli, jedna vec nás tam vtedy všetkých spájala a tou bol Boh.
Čo je pre mladého človeka v živote viery najviac dôležité? Ako ju prežívaš ty osobne?
Pre mňa osobne je dôležité, že môžem svoju vieru vyznávať bez strachu, že ma niekto vysmeje alebo odsúdi. Samozrejme, bol to proces a stále je. Vo všeobecnosti však môžem povedať, že som mala to šťastie vyrastať vo veriacej rodine a zároveň nebyť odsudzovaná svojím okolím. Na základnú aj strednú školu som chodila na štátne školy, takže mám skúsenosť aj s inou „bublinou“. Niekedy sa síce objavili poznámky alebo trochu smiechu, ale som vďačná, že to nikdy neprekročilo hranicu odsudzovania. Vďaka tomu som vždy vedela, že môžem povedať svoj názor ako kresťan. Rovnako je pre mňa veľmi dôležité, že môžem svoju vieru zdieľať s rodinou aj kamarátmi.
Je niečo, z čoho čerpáš z týchto dní aj doteraz?
Myslím si, že je to aj práve to, že sa nehanbím za svoju vieru.
Momentálne si dobrovoľníčka v Keni, v Nairobi. Ako prišla táto cesta do tvojho života?
Prišlo to veľmi rýchlo a úplne nečakane. Odkedy som nastúpila na strednú školu, stretávala som ľudí, ktorí boli na misii, a niekedy v prvom ročníku som si povedala, že aj ja raz pôjdem. Nevedela som kedy ani kam, ale mala som túto túžbu. Rozprávala som sa o tom so svojím duchovným vodcom a on mi povedal, aby som sa za to modlila. Tak som sa modlila. Úprimne, časom som na to aj zabudla. Na začiatku štvrtého ročníka, keď som najviac rozmýšľala, čo po strednej škole, mi zrazu „vyskočil“ plagát o misii a prihlasovaní. V tom momente som sa rozhodla, že chcem ísť po strednej škole. Opäť som sa o tom rozprávala so svojím duchovným vodcom, s pár ďalšími ľuďmi a samozrejme aj s rodičmi. Všetci mi viac-menej povedali, že ak cítim, že ma do toho Boh volá, mám ísť. A práve vtedy som veľmi silno cítila, že to nie je len môj nápad. Pán ma v tom rozhodnutí jasne viedol, dával mi znamenia a vnútorný pokoj. Aj keď to celé prišlo rýchlo a nečakane, vedela som, že robím správny krok. Od momentu, keď som uvidela plagát, po zaregistrovanie sa do prípravy prešlo len niečo viac ako týždeň, no v mojom srdci nebol strach, ale istota, že idem tam, kam ma Boh volá.
Vieš nám priblížiť, ako vyzerá tvoj bežný deň ako dobrovoľníčka v Keni?
Každý deň začíname o 7:00 svätou omšou. Potom pokračujeme raňajkami a po nich nasleduje upratovanie, pri ktorom niekedy pomáhame našim chlapcom. Následne ide škola, kde učíme, potom obed a po obede manuálna práca – hrabanie, zbieranie lístia, zametanie, trhanie buriny, jednoducho čokoľvek, čo je treba. Po práci nasleduje šport. Ja väčšinou nehrám, ale niekedy som tam ako rozhodca, inokedy si len prechádzam. Potom majú chlapci sprchu a my máme chvíľu na oddych. O 18:00 je ruženec, ktorý sa modlíme na striedačku po anglicky a po svahilsky (angličtina aj svahilčina sú úradné jazyky v Keni). Po ruženci nasleduje večerné štúdium – sme s chalanmi v triedach, dávame pozor, alebo sa pozerá film či hrá kalčeto. Po večeri je voľný program a o 21:00 je večerná modlitba a večierka. Tým sa náš deň dobrovoľníka končí. Samozrejme, nemusíme byť vždy všade.
Čo všetko tu máš na starosti?
V prvom rade je dôležité jednoducho tu byť – byť prítomná a pomôcť vždy, keď vidím, že je to potrebné. Načúvať chlapcom a ukazovať im, že sme tu pre nich a že na nich záleží. Okrem toho učím matematiku a telesnú výchovu, občas aj katechizmus, a niekedy s chalanmi nacvičujeme rôzne vystúpenia. Keďže mám strednú zdravotnícku školu, mám tu na starosti aj zdravotnú starostlivosť.
Máš nejaké najsilnejšie momenty, ktoré si tu prežila?
Asi najsilnejšie sú pre mňa chvíle, keď počujete a vidíte životné osudy našich chlapcov. Neraz sa stalo, že sa pri rozprávaní chlapec rozplakal a odišiel. Napríklad pri jednej akcii jeden z našich chlapcov rozprával hosťom svoj životný príbeh. Hovoril o tom, ako musel kvôli chudobe svojich rodičov odísť z domu a žiť na ulici. Zrazu sa rozplakal a odišiel. Neskôr som sa dozvedela, že nedokázal povedať to, že sa raz zo správ dozvedel, že jeho mamu zastrelili policajti pri jednom proteste. A to je len jeden z mnohých osudov. No popri týchto ťažkých príbehoch sú tu aj veľmi silné a krásne chvíle. Keďže všetci naši chlapci boli k nám privezení z ulice, často sa nesprávajú úplne najvzornejšie. O to silnejšie sú momenty, keď vidíte, ako sa menia. Keď si nemáte kam sadnúť a oni vám prinesú stoličku, keď sa s vami podelia o to málo, čo majú – a vám ide prasknúť srdce od radosti. Práve v týchto maličkostiach vidím, že to má zmysel.
Dobrovoľníctvo určite nie je jednoduché, ale prečo ho podľa teba skúsiť?
Pre mňa sa zatiaľ celé obdobie, ktoré tu prežívam (viac ako tri mesiace), dá opísať slovami sebapoznávanie, sebaprekonávanie a formácia. Naozaj je to veľké sebapoznávanie a pomaly, ale isto si začínam vytvárať cestu, po ktorej by som chcela v živote ísť. Zároveň ma táto služba, ak do nej idem s otvoreným srdcom, veľmi napĺňa. Určite mám chvíle, keď by som si najradšej kúpila letenku domov a odišla, ale dobré, pekné, hlboké a formujúce chvíle ďaleko presahujú tie negatívne. Veľa si tu uvedomujem – rôzne dary, ktoré som dostala ale aj čo by som mohla na sebe zmeniť. Vidieť ľudí, ako tu dokážu žiť a napriek všetkému sa tešia z maličkostí, je pre mňa veľmi obohacujúce. Aj preto by som túto skúsenosť odporučila ľuďom.
Ak niekto váha, či ísť na P26, prečo ísť?
Už len kvôli tomuto spoločenstvu ľudí – mladých, kňazov. Stojí za to tam byť. Je tam cítiť veľké prijatie.
Čo by si mladým ešte odkázala?
Dôveruj Bohu, miluj ľudí, odpúšťaj zo srdca.