Po skorej rannej porade nášho mediálneho tímu deň nabral rýchle otáčky. Odbicyklujem si to už na svoje tradičné ranné miesto – do kaviarne. Dnes sa spolu s fotografom Jurajom vraciame späť so šiestimi kávami, aj pre ďalším dobrovoľníkov.
Rýchlo si cestou do haly uchmatnem rožok s lekvárom a bleskovo ho do seba hodím. Chystáme články do novín, na web, čo treba... No cítim, že dnes je únava niekoľkonásobne intenzívnejšia ako po iné dni. Viem, že sa potrebujem zastaviť.
Útržkovito zachytím niečo z katechézy a doobedňajšieho programu popri svojej práci. „Keď sa topíte, dívajte sa na Ježiša Krista,“ povzbudzoval nás bratislavský eparcha Peter Rusnák, ktorý mal dnešnú katechézu s názvom O2H vykročiť. A ja si sama kladiem otázku: V čom sa topím? Popri ťukaní do počítača premýšľam nad potopami vo svojom živote (a srdci).

Napriek dvojitej káve Počas svätej omše zaspím na svojom notebooku a hoci sa ma počas celej omše snažia prebudiť kolegovia štuchaním, vstanem a na podnet: „Ideš na prijímanie?“ Viem, že ho potrebujem. Svojho živého Boha. Bytostne. Totálne. V hale je veľmi vydýchaný a dusný vzduch, dnes viacerí padajú a zdravoťáci sú v jednom behu.

Únava dosiahla už svoj strop a tak som popoludnie angažovanosti strávila aktívnym oddychom – výdatným spánkom. Nechám sa poslušne odviesť na internát a poslúcham príkaz na oddych. Dnešok je viac o tom, ako sa učím prijať, že aj cez moju slabosť a nevládnosť môže Pán pôsobiť. (A ticho v srdci dúfam, že aj pôsobí. Minimálne na moju pokoru. Tej nie je nikdy dosť.)

 

A neskôr sa prežívam riadnu vďačnosť za to, že môžem ísť na sfilmovanú krížovú cestu v mestskom amfiteátri. Dnes ako účastník s príkazom – nepracuj! Užívam si to vskutku plnými dúškami. Otec biskup Marek Forgáč nás vo svojich zamysleniach vyzýva, aby sme sa nebáli hlboko ponoriť do utrpenia. Že aj búrlivé more má svoje breh, kde nás čaká Ježišova ruka a niet takej vody, ponad ktorú by Pán neprešiel.
Premýšľam nad tým, či sa na týchto miestach už niekedy ľudia verejne (alebo aspoň v srdci) modlili... A nad tým, aká je to sila, že sa tu dnes večer modlí viac ako štyritisíc mladých ľudí. Milosť premodlievať miesta, na ktorých sa zrejme bežne nemodlí...

Služba dobrovoľníctva je nádherná, ale aj pri nej musíme niekedy prijať svoje limit a nevládania a nejsť do (seba)zničenia. Nezničiť sa, ale celá sa stráviť v l(L)áske.
Pokojnú noc a vytrvalosť v dobrom!

 

Autorka: Zuzana Vandáková
Snímky: Martin Magda st., Andrej Jaško, Peter Basala, Karolína Smolinková, Dominika  Krišová, Evka Košičová

 

Deň začíname poradou nášho mediálneho tímu o siedmej ráno. Dnes to celé vypukne. Cítim radostné chvenie pred niečím veľkým. Až večer si uvedomím, ako rýchlo zbehol tento deň.
Po raňajkách utekáme (respektíve ja bicyklujem) na mestský úrad na raňajky s novinármi za účasti mesta. Po tlačovke druhá káva v priebehu polhodiny. I my dobrovoľníci odpovedáme na otázky novinárov, ktorí chcú do svojich príspevkov slová od mladých. (Teda, rozprávam niekoľko minút a vytiahnu z toho jednu vetu.)

Cestou z mestského úradu začíname stretávať prvých účastníkov, zatiaľ rozpačito kráčajúcich mestom. Vraciame sa na hlavný stan, kde necelé dve hodiny na dokončenie ďalšieho čísla Od-vážne. Nečakane to dnes stihneme polhodinu pred deadlinom do tlače. Počas adrenalínovej prípravy čísla mi donesie sestra Julka ešte horúci pirôžtek, nahrám s ňou krátky rozhovor a dostanem vrecúško kávy od sestier. Za sestrami z EXPA zbehnem len s diktafónom, bez mobilu a počítača, čo je vítaná a (ne)čakaná úľava. No nie nadlho.

Rýchlo otočíme obed, oblečieme si dobrovoľnícke tričká a chystáme sa do haly, kde čo-chvíľa začne program. Cestou stretávam množstvo mladých, ktorí prúdia do haly.
Len sa tak prechádzam pomedzi účastníkov a cítim v srdci brutálnu radosť z toho, že sú tu. Sú zhmotnením úsilia dobrovoľníkov. Je to úchvatné. Hala je čoskoro plná a moje srdce je plné radosti z tých, ktorí prišli.

Otvárací ceremoniál je famózny. Máme naň úchvatný výhľad z balkóna, presne oproti pódiu, kde sme všetci novinári zložení. Na javisku je jazierko, s ktorým pracuje celý ceremoniál. Tematika vody a odvahu je ústrednou. A ja si kladiem otázku, ako je to s tou mojou (ne)odvahou a mojím smädom... Odkiaľ čerpám (živú) vodu?

„Strach je nedostatkom lásky. Pred nami nie je stena, ale otvorená Božia náruč,“ víta nás v Prešov župan Prešovského samosprávneho kraja Milan Majerský. Po úvodných slovách slávime Eucharistiu. Keďže je svätá omša prístupná aj pre nezaregistrovaných, hala sa plní stále viac. Spolu s domácim biskupom Bernardom Boberom koncelebruje omšu približne 150 kňazov. Otec biskup nás povzbudil, aby sme sa nebáli objavovať Boha, žiť s ním a nerozmýšľať, ako sa to nedá, ale ako sa to dá. „Sme stvorení na to, aby sme sa nevzdávali,“ radostne povzbudzoval mladých počas svojho príhovoru, do ktorého zakomponoval mnoho humorných pasáží. Počas kázne sa od sviečok zapáli loďka na jazierku na pódiu. To len tak, aby ste vedeli. 🙂

Po svätej omši sú skupinky a keďže my ako dobrovoľníci skupinky nemáme, dokončujeme články, časopis a všetko, čo treba. Odbehneme na rýchlu večeru a večer sa rozpŕchneme do mesta na (N)Moc modlitby. Moje prvé kroky zamieria na hudobno-slovné pásmo Poetica musica, kde zaznie jedna z mojich obľúbených pasáží z ich piesní: „Veď je toľko vecí, o ktoré môže človek prosiť, ja vyberám si nádej.“ A ja si fakt túžim vyberať nádej... Aj keď o pár minút z františkánskeho kostola odchádzam, zatúžim po tichu... A hoci je deväť miest po celom Prešove plné mladých, n(m)oc modlitby je v plnom prúde, ja bicyklujem mestom plným mladých a v tichu sa modlím ruženec.

A odbicyklujem sa a odmodlím až na internát. Spánok je taký žiadaný a vítaný! Každým dňom viac. No napriek neskutočnej únave mám v srdci radosť a teším sa na zajtra. Na tých všetkých mladých, ktorí prišli. Na to málo, čo môžeme pre nich urobiť, a na žasnutie nad tým, čo všetko pre nich v tomto čase vykoná Boh.

 

Autorka: Zuzana Vandáková
Snímky: Martin Magda st., Andrej Jaško, Peter Basala, Karolína Smolinková, Dominika  Krišová, Evka Košičová

Stred týždňa býva krízový. Dobre to poznám z detských táborov. Je to deň, keď dobrovoľníkom dochádzajú sily, ale treba makať stále viac. Tak je tomu aj dnes. Cítila som to, už keď som ráno vstala. A zúfalo som zatúžila po šálke kávy a tichom stretnutí s Pánom.
Tak som vynechala spoločné ranné modlitby v hale i raňajky a vybrala som sa na bicykli sama do kaviarne. Po štyroch dňoch som si dopriala svoje obľúbené cappucino v šálke, nielen coffee to go v papierovom poháriku, utiahla sa na terasu útulnej kaviarne a pila svoju šálku s Ježišom. V pokoji, nehodila som ju do seba prvý dúšok.
Na rannej modlitbe mali tému lásky, vychádzajúc z Pavlovho hymnu na lásku. A ja som v rannej hodinke prežívala tiež Otcovu lásku voči mne. Namiesto masovky som zostala v samote s Otcom. A ako sa o pár hodín ukázalo, pre dnešný zlomový a náročný deň to bolo naozaj kľúčové. Od šálky s Ježišom som sa nezastavila, až kým som večer neľahla do postele. Ale to už predbieham.

Dnes prišli už všetci dobrovoľníci. A je to citeľné. Mesto omladlo a naplnilo sa mladými usmiatymi ľuďmi, pripravenými slúžiť s otvoreným srdcom a to nielen účastníkom, ale aj mestu. Svedectvom svojho života a služby.

Úspešne sme vytlačili prvé číslo nášho Od-vážne. To vážne?. Hoc s trojhodinovým meškaním a dátumom 25. augusta, ale vydali sme. A vydali sme sa na päťdňovú novinovú túru. Zajtra s trojnásobným nákladom. Ak už pre nič iné, potešila minimálne antistresová omaľovánka pre vystresovaných animátorov a vhodný papier na ovievanie v horúcej hale.

Vrcholná svätá omša už pre všetkých dobrovoľníkov bola celebrovaná otcom biskupom Stanislavom Zvolenským. Znásobil sa aj počet kňazov, prišli aj zástupcovia z mesta, pani primátorka, župan. Otec biskup vo svojom príhovore ďakoval za nás – dobrovoľníkov. omšsa sa niesla v slávnostnej atmosfére. A ja cítim motýliky v srdci. Dobrovoľníctvo robí (okrem iného) človeka vďačným za mnohé veci, ktoré bežne pokladá za samozrejmosť a možno si ich ani nevšimne. V pokoji vypitá káva zo sklenenej šálky, krásne aleluja na omši s radostným zvýšením, pohľad na množstvo kňazov pre mládež, parádna zmrzlina (ktorá tvorila moju dnešnú prevažnú stravu dňa), úsmev, možnosť sadnúť si, objatie,...

Večerný program bol špeciálne ako vďaka pre všetkých päťsto dobrovoľníkov. Centrálny tím a vedúci tímov prišli v krojoch, prevzali si pre nás dobrovoľnícke tričká, nechýbala tombola a napokon ľudová zábava. Hala, ktorá podľa statika udrží na ploche tridsať ľudí, zvládla päťsto tancujúcich dobrovoľníkov.

Únava urobila svoje a tak som už o jedenástej šla naspäť na internát, aby som si uchmatla čím viac spánku. O siedmej ráno máme poradu a najbližšie sa zastavíme asi tak v nedeľu.
Zajtra to celé vypukne. Cítim v srdci také zvláštne chvenie a radosť. P18-tka prichádza!

 

Autorka: Zuzana Vandáková
Snímky: Martin Magda st., Andrej Jaško, Peter Basala, Karolína Smolinková, Dominika  Krišová, Evka Košičová

Ráno ma zobudil telefonát. „Idete autom?“ „Nie, pešo,“ odpovedám ešte z polospánku. „Ale ja vás chcem zobrať.“ To mení situáciu. 🙂 Michal nás dovezie na hlavný stan, kde práve začína ranná modlitba. Tieto časy, strávené s Pánom, sú vskutku kľúčové.
Každý deň v prípravnom týždni začína rannou modlitbou o 7.45. K včerajšiemu symbolu viery – kríža – pribúda kotva. Dnešok je o nádeji. NÁDEJ. Čo živím ja vo svojom srdci? Je to nádej či skôr beznádej? Čoho je moje srdce plné? Mária, ktorá spieva Magnifikat a ešte jej ani nevidno bruško. Je plná nádeje, viery. Plná Boha. Žena viery a nádeje. Aj ja ňou túžim byť.

Po modlitbe sú spoločné raňajky a po nich od deviatej do obeda všetci pracujú vo svojich tímoch. Počet tlačových správ, článkov, fotografií a výstupov v našom mediálnom tíme každým dňom stúpa a naberá na otáčkach. No ja doobedie trávim netradične – na bicykli, hľadajúc po Prešove papiernictvo a farebnú tlač. Nájdem ju na konci môjho okruhu po námestí, ale teší ma, že som sa trošku previezla a vyvetrala si hlavu. (Predsa len, neustále kukanie do počítača je únavné.) Prešov je síce tretie najväčšie mesto, no centrum pôsobí veľmi útulne a už sa tu cítim ako doma. Naspäť sa vraciam vyzbrojená baliacim papierom a stužkou a na krátky čas sa zo mňa stáva balička darčekových balíčkov. (Tiež vítaná činnosť aktuálne.)

Na obede nás je dnes už viac a prvýkrát si odstojíme celkom slušný rad. Ale obed v jedálni na Prešovskej univerzite naozaj stál za to. Potom utekám na intrák po lieky pre chorú kamošku, zisťujem, že z ubytovania na hlavný stan je to tri minúty na bicykli (nie zrovna pokojným tempom) a do porady o druhej stíham ešte rýchlu kávu so sebou vo svojej (už tradičnej) kaviarni. Keď do nej vojdem, čašníčka sa ma pýta: „To, čo vždy?“ S úsmevom prikyvujem.
Dnes začíname pracovať na špeciálnom newslettri P18-tky s názvom Od-vážne. To vážne?, ktorý bude vychádzať od stredy do nedele. Do Prešova už dorazil celý môj tím, mám koordinovať šiestich chlapov. (Ruža medzi tŕňmi či tŕň medzi ružami? :)) Riešime novinový názov, zrkadlo, obsah, rozdelenie úloh. Do hodiny už všetci makáme na článkoch. No dnes už aj únava robí svoje. „Máš počítač?“ pýtam sa na porade kolegu, keď mu zadeľujem úlohu. A nevšimnem si, že on pri tom svojom počítači práve sedí. Prebudí ma až smiech. Popritom píšem „ď“ v slabike „de“ a „ktorí“ v jednotnom čísle. (Pochopte, pre mňa ako jazykovú korektorku je to istým spôsobom dráma. :))

Dnešnú večernú svätú omšu máme opäť v konkatedrále, tentokrát s košickým pomocným biskupom Marekom Forgáčom. „Prišli sme tvoriť rodinu, v ktorej sa plní Božia vôľa,“ prihovoril sa mladým. Dobrovoľníci, ktorí sa nepýtajú, čo z toho majú, ale čo môžu stratiť – v službe druhým. Prišli sme, aby sme niečo stratili. Vo svojom príhovore nás upriamil na to, že aj my sme povolaní stať sa sestrou, bratom, no najmä matkou Ježiša – aby sme ho prinášali na tento svet, doslova ho porodili.

Večerný program už v nových priestoroch, keďže sa už do telocvične na gymnáziu nezmestíme. Hala, v ktorej je neskutočne horúco a nás je tu už asi 360 dobrovoľníkov. Opäť vidíme časť z programu, ktorý je práve v týchto dňoch tvorený priamo na P18. Je vskutku úchvatný!

V hale robíme mexickú vlnu a prítomní kňazi, ktorých je každým dňom viac, bežia popred nás, aby sme vedeli, ako sa dvíhať. A napriek horúčave prichádza Pán medzi nás v Eucharistii a ja si kladiem otázku: „Nehľadám vo svojej službe len seba samú?“
Keďže program trval dlhšie, ako sa čakalo, večerná porada sa ruší a my si ideme oddýchnuť. Dnes uprednostním bicykel pred autom a vychutnávam si večernú samotu tichým mestom. S vôňou práve pečúceho sa pečiva v pekárničke cestou. S vánkom vo vlasoch. A hlavou plnou myšlienok.

 

Autorka: Zuzana Vandáková
Snímky: Martin Magda st., Andrej Jaško, Peter Basala

Deň začal, prirodzene, rozhovorom s Pánom. Ach, znie to tak idylicky, no dnes ráno to tak zrovna nebolo. Najprv som zistila, že som seknutá, lebo som spala pri okne otvorenom dokorán, a potom mi zapípal mobil so správou od vedúceho tímu: „pls. pozries mi spravu – jazykovo este pred odchodom?“ Sedem minút do odchodu na spoločnú modlitbu a ja ešte v pyžame, bez osobnej modlitby, bez kávy... No nevadí, keď musíš, tak musíš.
VIERA. V tej sa niesol dnešný deň. Začali sme rannou modlitbou, ktorá nás pozývala vykročiť vo viere. „Aj táto ťažkosť môže dopomôcť k tomu, aby nás tento celý deň posunul niekde v našej osobnej viere,“ pozýval nás v modlitbe otec Patrik.

Viera, že Boh môže využiť aj moje slabosti (dokonca aj pre dobro P18). Že môže pôsobiť aj cez moje zlyhania. Aj cez to, že počas dňa zaspím na gauči v našej pracovnej miestnosti, ktorý má ideálnu šírku mojej výšky.
Po dvojitej káve v malej kaviarničke som si od samej radosti zabudla (svoj nezamknutý) bicykel pred obchodom. Ale všimla som si to skôr, ako sa ho ujal nový majiteľ. Takže brázdim Prešov na žltom tátošovi aj naďalej.

Po rýchlom obede sme utekali na mestský úrad, kde sme mali stretnutie s županom Milanom Majerským a primátorkou mesta Prešov Andreou Turčanovou. Hlava – Ondrej spolu s vedúcim komunikačného tímu Michalom informovali vedenie mesta o presnom programe, ktorý nás nasledujúce dni čaká. Zároveň ich pozvali na akékoľvek časti programu, hoc niektoré obzvlášť. Ondrej vyzdvihol jednotu, ktorá je až hmatateľná medzi primátorkou a županom. „My sme radi, že môžeme pomôcť, pre nás je to je to tiež veľký výzva,“ povedal Majerský. Celé stretnutie sa nieslo v radostnej, až humornej, atmosfére, ktorá začala na zo strany mesta. A som na seba hrdá, že som kávu ani mlieko nerozliala (to sa mi zvyčajne pri takýchto príležitostiach stáva) :).

Deň bol prerývaný krátkymi nadýchnutiami (sa) v kaplnke. A vyvrcholením – svätou omšou v konkatedrále. Skutočný odpočinok pre telo i dušu! Kostol čoraz viac zaplnený mladými dobrovoľníkmi, označenými visačkami. Príhovor prešovského otca dekana, ktorý nás nazýva odvážlivcami (hoci ja osobne sa tak zrovna necítim).

Po večeri sa cestou zastavíme na parádnej zmrzline, ktorá nás nasýti viac ako večera samotná. A ako prví dostávame možnosť vidieť niečo z programu, ktorý možno neuvidíme, lebo budeme v službe. No viac z neho vám prezrádzať nebudem. Nechajte sa prekvapiť.

A deň je zavŕšený stretnutím s Pánom – tvárou v tvár. Krátka adorácia v telocvični gymnázia. Niektorí kľačia na zemi, iní posediačky oddychujú s Pánom, ďalší stoja a chvália Pána so zdvihnutými rukami. Každý podľa svojho gusta. Ja uprednostňujem spočinutie v Pánovi po sediačky a tento čas ma občerstvuje viac ako poobedný spánok či ranná káva. Celá sa vnáram do svojho Boha.

Po večernej modlitbe sa všetci rozchádzajú do svojich ubytovaní, my čakáme na vedúceho, ktorý má poradu. Zo šumienkových cukríkov mi už šumí brucho, a napriek tomu odbaľujem jeden za druhým. Držia ma ešte v bdelosti, kým neuzriem svoju posteľ. A teším sa na spánok. Dobrú noc!

 

Autorka: Zuzana Vandáková
Snímky: Martin Magda st., Andrej Jaško, Peter Basala

Po dlhej, no nie príliš únavnej, ceste sme dorazili do Prešova. Cestu nám miestami skrížila voda, ktorá blokovala cesty. Ale odvážne sme prišli do cieľa, zaregistrovali sa a do konkatedrály sme vošli práve vo chvíli, keď zaznelo: „Pán s vami!“

Mladí, dobrovoľníci, ktorých spoznáte podľa toho, že sa obzerajú po kostole, lebo v ňom zrejme nikde neboli, prihovoril sa prítomným Prešovčanom otec Ondrej Chrvala. Paradoxne zaznelo v dnešnom evanjeliu: „Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte.“ A my vieme, že sme sem neprišli do ústrania a odpočinúť si, ale práve naopak – dnes začíname prípravný týždeň.

No s túžbou, aby naša služba vyrastala z nášho ústrania a času stráveného s Pánom. Toho, ktorý si uchmatneme aj počas služby, s múdrosťou rozdelenia času. Aj v našom hlavnom stane máme kaplnku so živým Ježišom. Večera U Nikodéma, úchvatné farské pivničné priestory bez signálu. Krátky blok informácií, krátka zoznamovačka a strategické premiestňovanie paliet kníh a brožúr na to správne namiesto. A napokon možnosť uchmatnúť si dostatočne dlhý odpočinok – zdravých osem hodín! Bdenie si nechávame v rezerve na ďalšie dni. Budeme ho potrebovať.

 

Autorka: Zuzana Vandáková
Snímky: Martin Magda st., Andrej Jaško