1. Morja

Každému z nás Boh posiela sprievodcu, nikto z nás nie je samorast, najmä v období skúšky. My sme mali vždy istotu, keď sme kráčali za naším otcom, nepochybovali sme o tom, že niekde zablúdime. On presne poznal cestu na každý štít v Tatrách. „Nastúpiš týmto žľabom, v tomto mieste pretraverzuješ, túto vežičku prelezieš sprava. Pozor, na tomto mieste nezostupuj nižšie, zasekol by si sa v skalnej strži!“ Je zvláštne, že keď teraz – aj po pätnásť-dvadsaťročnej prestávke – nastúpim na tie cesty, všetko si takmer detailne pamätám. Až sa tomu čudujem. :) Otec nás na cestách vždy pripravoval na najhoršie podmienky, ktoré nás môžu na danom mieste postihnúť. V Tatrách totiž môžete vystupovať hore v jesennom slnku, ale keď zostupujete dole, máte už pod nohami desať centimetrov snehu. Príde hmla alebo mrak a ja nepochybujem, že za tou skobou mám pretraverzovať vľavo, lebo mi to znie v ušiach od detstva. Ako Abrahámovo slovo istoty, hoci sám si nebol istý, iba vo viere. Keď sa ho malý Izák opýtal počas výstupu na vrch Morja: „Drevo a oheň na zápalnú obetu je tu, kde je však baránok na zápalnú obetu?“ pre Abraháma to musela byť bodná rana priamo do srdca. Odpovedal však s istotou: „Boh si už obstará baránka na zápalnú obetu, syn môj.“ Nebojme sa v časoch skúšky, Boh sa vždy postará o sprievodcu pre náš život, ktorý nám pretlmočí Božie slovo istoty a my smelo urobíme krôčik ďalej.

Keď sme ako deti hrdo zdolali nejaký tatranský štít, kochali sme sa v úžasnom výhľade na celé Tatry a našu krajinu. Po pomenovaní všetkých štítov okolo – v čom bol môj otec majster (aj dnes, keď mu pošlem fotku z nejakého štítu, podľa okolitých štítov určí, kde stojím) – nás hneď začal upozorňovať: „Teraz si dobre pozrite a určite cestu dole.“ Z vrcholu sa vždy najlepšie javí cesta. Aj v Abrahámovej skúške sa všetko vyjasnilo až na vrchu. Nie nadarmo pomenoval ten vrch Morja, teda „Pán vidí“. Na vrchole skúšky, hoci sme najviac zdrvení, sa nám najlepšie odkryje zápletka nášho života a my naberáme múdrosť na ďalšie „životné výstupy“. Iba „Pán vidí“, koľko ich ešte bude.

„Tatranské štíty nie sú ťažké na lezenie, ale na orientáciu. Na každý štít sa dá dostať pomerne jednoduchým lezením, ale treba veľmi dobre poznať cestu a byť pripravený aj na zlé počasie,“ toto bola rada a skúsenosť nášho ocina – dlhoročného lezca a tatranca. A myslím si, že je to pravda aj v našich životoch, zvlášť v životoch vás – mladých. Podmienky na život máme geniálne, všetkého dostatok, iba márnotratní synovia chodia otrhaní... Najviac nám chýba orientácia v živote. Zorientovať sa, kde som, či naberiem správny kurz, kam a ako mám ísť ďalej. Vždy som sa potešil, najmä v hmle, keď som zbadal „skalných mužíkov“. Turisti ich radi stavajú na vrcholoch. Horolezci ich stavajú na dôležitých miestach, kde treba nastúpiť do správneho žľabu alebo do steny. Na vrchu Morja sa v dejinách spásy tiež stavajú, stretajú viacerí „mužíci“, ktorí nám dávajú istotu Božej milosti na tom mieste. Prvým bol Abrahám v skúške obetovania vlastného prisľúbeného syna Izáka. Neskôr mladý kráľ Šalamún, ktorého pripravil jeho otec – kráľ Dávid, postavil na tomto mieste Jeruzalemský chrám. A nakoniec – rovnako na tomto mieste – obetoval za našu spásu Boh Otec svojho vlastného Syna – novozákonného Izáka – Ježiša Krista. To bola najväčšia skúška vernosti v dejinách spásy.

Pri krste mi môj otec vybral meno Martin. Bolo to z vďačnosti Bohu za dvoch „tatrancov“ – Martina Galoviča a Martina Gavaléra, ktorí jeho aj celé generácie mladých viedli v období komunizmu po tatranských štítoch a ešte vyššie – k Bohu. Preto nás aj on od detstva vodil po štítoch, ale tie cesty vždy viedli k najvyššiemu cieľu – k nebeskému Otcovi. Prajem vám, drahí mladí, aby ste v životných skúškach dozreli vo vernosti k Bohu a stali sa raz aj dobrými „vodcami“.
Teším sa na náhodné stretnutie s vami na nejakom tatranskom štíte. Možno aj na Jahňacom štíte – ten som si vybral ako našu slovenskú paralelu vrchu Morja. Jeho názov mi totiž pripomína baránka (jahniatko) na obetu, ktoré si Boh obstaral na vrchu Morja a Abrahám ho našiel zaseknutého v kroví. A výstup na Jahňací štít je celkom aj skúška vernosti. Vrchol vidieť z veľkej diaľky, ale cesta sa javí nekonečná...
A nebojte sa ku mne priznať, hoci budem určite spotený a smrdieť. :)

Martin Schreiner