4. Ain Karem

Detailný popis cesty vystriedal záverečný stručný opis – „Držte sa pravej strany ľadovca až do údolia, kde pokračujeme lesnou cestou.“ Ľadovec, ktorý je vo svojom závere poriadne rozlámaný, ktorý sa denne mení a ty nenachádzaš ani najmenší náznak značky, nieto ešte chodníka, ti tak ponúka množstvo možností zostupu. Prirodzene, vyberáš si tu najschodnejšiu – a teda najľahšiu. Lenže po 100 metroch zistíš, že vedie k trhline, ktorú už nedokážeš obísť ani preskočiť. Trochu mrzutý, že sa to začína komplikovať, musíš sa vrátiť a skúsiť inú trasu. Lenže keď sa počas jednej hodiny vraciaš už piatykrát a v sprievodcovi je stále len tá istá veta – „Držte sa vpravo...“ –, začínaš si uvedomovať svoju neschopnosť. Bojuješ s únavou, s vlastnými myšlienkami, púšťaš pred seba kamaráta, nech teraz skúsi on... Začína sa stmievať, už si poriadne unavený, hladný, s vedomím, že už si mal byť skoro na parkovisku pri aute, a ty si ešte ani nezišiel z ľadovca... V takomto rozpoložení, keď si stále hľadal tú najľahšiu cestu, odrazu konečne schádzaš z ľadovca na pevnú zem. Z ľadovca sa stala veľká ľadovcová rieka – a ty stojíš na jej ľavej strane. Znova otváraš sprievodcu – „Držte sa vpravo...“ Rieka je obrovská. V diaľke počuť vodopád, na návrat späť na ľadovec už nemáš síl. Zapínaš čelovku a začína sa ešte namáhavejšia časť cesty – mimo značky, na opačnej strane rieky, po balvanoch a blate. Drží ťa len vedomie, že kdesi za vodopádom je v mape zakreslený most. A nech bude v akomkoľvek stave, dúfaš, že sa po ňom dostaneš na druhú stranu rieky – na značkovaný chodník. O 21.30 prechádzaš po moste malej elektrárničky a na druhej strane ťa čaká značkovaná cesta, po ktorej by bolo možné ísť aj osobným autom. Vypínaš čelovku. Odteraz už stačí aj jas mesiaca. A v duchu ďakuješ Bohu za obrovskú skúsenosť... Pápež František nás, mladých, pri svojej poslednej návšteve povzbudzuje slovami: „Zostaňte na ceste. Nezastavte sa. Keď sa Cirkev zastaví, ochorie...“ A teraz sa ti v mysli vybavuje aj tá tvoja cesta – „po ľadovci“ – cesta životom. Koľkokrát si sa cítil unavený, sklamaný z nedokonalého rozhodnutia, znechutený so seba samého, pretože si zle odbočil a musel si sa vrátiť? A v takýchto chvíľach si možno spomenieš, veď v batohu máš sprievodcu. Otvoríš ho a hľadáš odpoveď na svoju konkrétnu cestu. A tam istý sprievodca menom evanjelista Lukáš píše: „V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji...“ (Lk 1, 39) A tu zrazu cítiš, že nie si na ceste sám. Máš pred sebou Máriu – ako tú, ktorá dokonale nasleduje Boží plán. A vo chvíľach, keď sa ti zdá, že strácaš pod nohami schodný terén, že si poslednú značku minul už veľmi dávno – Mária ti máva z druhej strany rieky a volá ťa: „Tu je cesta. Tu je tá správna cesta, ktorou šiel môj syn a ktorá môže byť aj tvojou.“ Ty si na balvanoch a medzi kríkmi, kde ťa doviedla tvoja pohodlnejšia cesta, a rozmýšľaš: „Veď už aj tak nevládzem. Bude ma to stáť toľko energie. A ktovie, či sa po tom moste vôbec dá prejsť.“ Znova otvoríš sprievodcu a čítaš: „Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi...“ (porov. Lk 15, 18) Vstávaš a prechádzaš po moste Božieho milosrdenstva opäť do bezpečia. Do Otcovho náručia a na vytúženú značkovanú cestu, kde ťa čaká toľko tvojich kamarátov – mladý Carlo Acutis, usmiata Anka Kolesárová, Pier Giorgio Frassati s lanom v ruke... Aby si už nemusel blúdiť. A aby si odteraz už s radosťou kráčal za Ježišom vo svetle Márie.  Priateľu, Boh nám ponúka radostnú cestu – a v dobrej spoločnosti. Hoci máme na Slovensku viac vrchov so smutným názvom ako s radostným, nezúfaj! A nech budeš kdekoľvek... aj keď s pocitom zlyhania v Smutnej doline, v Smutnom sedle či so slzami v očiach na Plačlivom, vedz, že Boh má pre teba krajšiu cestu. Stačí vstať a prejsť po moste.   

Ján Dubecký