04_AIN KAREM_mapa

4. AIN KAREM

Dubecký

Je tiché letné ráno. Začína sa brieždiť a keď ti o 5.00 zazvoní budík, zistíš, že na horskej chate to už žije. Viacerí sú už v jedálni, iní si obliekajú výstroj, aby sa čím skôr vydali so svojím vodcom na jeden zo štítov nad chatou Finsteraarhorn. Ani ty nechceš zaostávať. Rýchle raňajky – a už sa na terase chaty pripravuješ na výstup. Lano, sedák, prilba, mačky, cepín, čelovka... Môžeme vyraziť. Štyria mladí horolezci odhodlane vykročili k dnešnému cieľu: Finsteraarhorn. Podrobná mapa, mobilná GPS navigácia a presný popis cesty je pri takýchto výstupoch samozrejmosťou. Zdá sa, že sa to skutočne podarí. Po niekoľkých hodinách poriadne namáhavej cesty po ľadovci a skalách si na vrchole štítu – 4274 m. n. m. Neskutočný zážitok. Pod tebou sa rozprestiera niekoľko nekonečných ľadovcov, ani jeden z okolitých štítov ti neobmedzuje výhľad – a ty si obklopený hradbami alpských vrchov a hrebeňov. Ako dobrý horolezec však vieš, že výstupom na vrch sa tvoja cesta nekončí. A tak po krátkom oddychu, ďakovnej modlitbe a odoslaní zopár vrcholových fotiek svojim kamarátom začínaš zostupovať. S krásnym pocitom vďačnosti prichádzaš opäť na chatu, aby si si dal neskorý obed. Toto nie je rozprávka ani vymyslený príbeh. Vzal som ťa na našu skutočnú výpravu, ku ktorej som sa ešte dlho vracal vo svojich myšlienkach. Ani nie tak kvôli dosiahnutému úspechu a ideálnemu počasiu na štíte. O tom už písalo mnoho skúsenejších lezcov, zručnejších autorov... Ale kvôli tomu, čo nasledovalo. Boh si niekedy použije aj naše silné osobné zážitky, aby nám ukázal, ako veľmi mu na nás záleží, a aby nás aj cez ne duchovne viedol. Okolo 15.30 odchádzaš z chaty. Čaká ťa ešte asi 15 km dlhá cesta po ľadovci až do údolia a ďalej lesom k zaparkovanému autu. V mysli si prepočítavaš, že ak všetko pôjde tak, ako doteraz, pri aute si ešte pred zotmením. Kráčaš po ľadovci, naviazaný na spoločné lano, a občas sa pozrieš do sprievodcu.

Detailný popis cesty vystriedal záverečný stručný opis – „Držte sa pravej strany ľadovca až do údolia, kde pokračujeme lesnou cestou.“ Ľadovec, ktorý je vo svojom závere poriadne rozlámaný, ktorý sa denne mení a ty nenachádzaš ani najmenší náznak značky, nieto ešte chodníka, ti tak ponúka množstvo možností zostupu. Prirodzene, vyberáš si tu najschodnejšiu – a teda najľahšiu. Lenže po 100 metroch zistíš, že vedie k trhline, ktorú už nedokážeš obísť ani preskočiť. Trochu mrzutý, že sa to začína komplikovať, musíš sa vrátiť a skúsiť inú trasu. Lenže keď sa počas jednej hodiny vraciaš už piatykrát a v sprievodcovi je stále len tá istá veta – „Držte sa vpravo...“ –, začínaš si uvedomovať svoju neschopnosť. Bojuješ s únavou, s vlastnými myšlienkami, púšťaš pred seba kamaráta, nech teraz skúsi on... Začína sa stmievať, už si poriadne unavený, hladný, s vedomím, že už si mal byť skoro na parkovisku pri aute, a ty si ešte ani nezišiel z ľadovca... V takomto rozpoložení, keď si stále hľadal tú najľahšiu cestu, odrazu konečne schádzaš z ľadovca na pevnú zem. Z ľadovca sa stala veľká ľadovcová rieka – a ty stojíš na jej ľavej strane. Znova otváraš sprievodcu – „Držte sa vpravo...“ Rieka je obrovská. V diaľke počuť vodopád, na návrat späť na ľadovec už nemáš síl. Zapínaš čelovku a začína sa ešte namáhavejšia časť cesty – mimo značky, na opačnej strane rieky, po balvanoch a blate. Drží ťa len vedomie, že kdesi za vodopádom je v mape zakreslený most. A nech bude v akomkoľvek stave, dúfaš, že sa po ňom dostaneš na druhú stranu rieky – na značkovaný chodník. O 21.30 prechádzaš po moste malej elektrárničky a na druhej strane ťa čaká značkovaná cesta, po ktorej by bolo možné ísť aj osobným autom. Vypínaš čelovku. Odteraz už stačí aj jas mesiaca. A v duchu ďakuješ Bohu za obrovskú skúsenosť... Pápež František nás, mladých, pri svojej poslednej návšteve povzbudzuje slovami: „Zostaňte na ceste. Nezastavte sa. Keď sa Cirkev zastaví, ochorie...“ A teraz sa ti v mysli vybavuje aj tá tvoja cesta – „po ľadovci“ – cesta životom. Koľkokrát si sa cítil unavený, sklamaný z nedokonalého rozhodnutia, znechutený so seba samého, pretože si zle odbočil a musel si sa vrátiť? A v takýchto chvíľach si možno spomenieš, veď v batohu máš sprievodcu. Otvoríš ho a hľadáš odpoveď na svoju konkrétnu cestu. A tam istý sprievodca menom evanjelista Lukáš píše: „V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji...“ (Lk 1, 39) A tu zrazu cítiš, že nie si na ceste sám. Máš pred sebou Máriu – ako tú, ktorá dokonale nasleduje Boží plán. A vo chvíľach, keď sa ti zdá, že strácaš pod nohami schodný terén, že si poslednú značku minul už veľmi dávno – Mária ti máva z druhej strany rieky a volá ťa: „Tu je cesta. Tu je tá správna cesta, ktorou šiel môj syn a ktorá môže byť aj tvojou.“ Ty si na balvanoch a medzi kríkmi, kde ťa doviedla tvoja pohodlnejšia cesta, a rozmýšľaš: „Veď už aj tak nevládzem. Bude ma to stáť toľko energie. A ktovie, či sa po tom moste vôbec dá prejsť.“ Znova otvoríš sprievodcu a čítaš: „Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi...“ (porov. Lk 15, 18) Vstávaš a prechádzaš po moste Božieho milosrdenstva opäť do bezpečia. Do Otcovho náručia a na vytúženú značkovanú cestu, kde ťa čaká toľko tvojich kamarátov – mladý Carlo Acutis, usmiata Anka Kolesárová, Pier Giorgio Frassati s lanom v ruke... Aby si už nemusel blúdiť. A aby si odteraz už s radosťou kráčal za Ježišom vo svetle Márie.  Priateľu, Boh nám ponúka radostnú cestu – a v dobrej spoločnosti. Hoci máme na Slovensku viac vrchov so smutným názvom ako s radostným, nezúfaj! A nech budeš kdekoľvek... aj keď s pocitom zlyhania v Smutnej doline, v Smutnom sedle či so slzami v očiach na Plačlivom, vedz, že Boh má pre teba krajšiu cestu. Stačí vstať a prejsť po moste.   

Ján Dubecký

Pokračovanie

Pokračovanie katechézy, nová ikona zo Sampora, originálne aktivity. 

"Mária sa vydala na cestu a ponáhľala sa" (Lk 1,39)

Kontakt

Rada pre mládež a univerzity KBS

Kapitulská 11,
P.O.Box 133,
814 99 Bratislava 1
mladez@kbs.sk
(médiá na lukas.hives@gmail.com)

© Rada pre mládež a univerzity KBS. Všetky práva vyhradené