Keď sa Ježiš premenil, učeníci videli, že zažiaril. To však nebolo tým, že sa mu tak parádne vydarila modlitba, až z nej začal žiariť. Učeníci boli schopní vidieť to, čo doteraz nevnímali. Preto je dobré, keď sa nám podarí dostať na nejakú púť alebo výstup, lebo kráčaním, modlitbami, prípadne spevom sa stávame vnímavejšími na Božie veci. Každý kresťan má žiariť po osobnom stretnutí s Pánom. Hlavne po stretnutí pri Pánovom premenení počas svätej omše. Niekedy pred sebou vidíme len bielu hostiu. Oveľa krajšie sú stretnutia, pri ktorých očami viery vidíme v hostii Pána a hmatateľne vnímame Božiu prítomnosť. Pán nevystupoval s učeníkmi na vrch preto, aby pred nimi zahral divadlo. To nerobil nikdy, Ježiš sa takto modlil vždy. Zjednotený s nebom sa rozprával s Otcom a teraz aj s Mojžišom a Eliášom, ktorí mu v minulosti pripravovali cestu – cez Zákon, ktorý dal Boh národu prostredníctvom Mojžiša, a cez Eliášovo prorocké sprevádzanie. Aj pri horských výstupoch je to tak. Vždy keď kráčame po vyrovnanom chodníku, keď sa na zlom mieste môžeme chytiť zábradlia alebo reťaze, môžeme myslieť na tých, ktorí sa obetovali pre naše dobro – aby sa nám šlo ľahšie. V duchovnom živote nám cestu chystali naši rodičia, blížni, kňazi či rehoľníci. Tak ako sme nevideli tých, ktorí budovali chodníky, ale ľahko sa nám po nich kráča, takisto nevidíme modlitby mnohých, ktoré nám tvoria cestu do neba. Ak by nám ju nepripravili, šlo by sa po nej ťažko. To nás zaväzuje rovnako myslieť na tých, ktorých nám pošle Božia prozreteľnosť.   

Keď ich zahalil oblak, mali strach, ale počuli Boží hlas: „Toto je môj milovaný Syn. Počúvajte ho.“ Nech nám vždy mrak pripomína Božiu prítomnosť. Izraelitov sprevádzal oblačný stĺp počas púte do zasľúbenej zeme, bol znakom Božej prítomnosti. Boží nepriateľ nám to chce zobrať a v oblačných dňoch nám „hučí“ do hlavy, že je to depresívne počasie... Nikdy neberme tieto jeho klamárske ponuky vážne. Pri počasí stopercentne veríme, že sa zamračená obloha vyjasní. Ale v živote niekedy nechceme prijať, že môže byť ešte pekne...

Aj učeníci mali strach napriek tomu, že Pán bol pri nich. Ale keď počúvali Boží hlas, hneď sa vyjasnilo – zostali sami s Ježišom. Mrak tam zrejme ostal, ale oni sa sústredili viac na Pána ako na počasie, ktoré ich už prestalo ovplyvňovať. Nech sa nám z našich trápení nikdy nestane modla, ktorá by bola silnejšia ako nádej, ktorú ponúka Pán. 

 Biely oblak nám môže pripomínať ešte inú dôležitú vec – používame ho pri oznamovaní voľby pápeža. Máme perfektného Svätého Otca. Jeho spojenie s Božím pohľadom sme videli aj pri návšteve nášho Slovenska. Veci, o ktorých sme dávno rozmýšľali, nám veľmi jasne pomenoval, akoby tu žil mnoho rokov. Pápež vždy ponúka riešenia a ukazuje cestu. Je normálne, že nebudeme rozumieť všetkému, čo hovorí. To je dôkaz jeho vernosti Ježišovi – jemu tiež často nerozumeli, keď vyhnal predavačov z chrámu, keď povedal, že budú jesť jeho telo a piť jeho krv... Aj vtedy mnohí mohutne hundrali – „To už nie je ako dakedy. Také čudné veci robí...“ Ja by som nechcel mať horského vodcu, o ktorom by som vedel, že o trase vie toľko, čo ja, a výkonovo sme na tom rovnako. Asi by mi veľmi nepomohol. Ale keď stretnem sprievodcu, ktorý pozná hory dokonale, je s nimi zžitý a mnohonásobne ma prevyšuje poznatkami a skúsenosťami, mám oveľa väčšiu radosť z cesty, pri ktorej sa môžem mnohému naučiť. 

Keď Ježiš s učeníkmi zišli z vrchu Tábor medzi zástupy ľudí, stretli človeka, ktorý mal posadnutého syna a nik mu nedokázal pomôcť (porov. Mk 9, 14 – 29). Pán ho oslobodil, a keď sa ho učeníci pýtali, prečo ho nedokázali oslobodiť oni, povedal im: „Tento druh nemožno vyhnať ničím, iba modlitbou.“ Pre troch z nich to už nebolo cudzie slovo. Videli modlitbu, pri ktorej sa Pán nesilil do vzletných slov. Vedeli, že pri modlitbe sú dôležité slová, ale aj vnútorný postoj blízkosti pri Bohu. Modlitba sa pre nich stala zážitkom stretnutia a je krásne, keď sa aj naše stretnutia s ľuďmi stanú povzbudením k modlitbe – ďakovnej zo stretnutia, prosebnej za seba navzájom a oslavnej za Božiu dobrotu. Nech je čo najmenej stretnutí, po ktorých treba odprosovať za zbytočné alebo nevhodné reči, alebo nesprávny postoj odmietnutia či kritiky.

Na vrch Tábor sa možno tak ľahko nedostaneš... Nevadí! V našich podmienkach nám ju trochu môže pripomínať Babia hora. Raz na ňu vraj vystúpil aj Vladimír Iľjič Lenin – ruský revolucionár, spojený s neslávnym komunistickým režimom. Postavili mu hore obelisk. Časom bol zbúraný a teraz je na jeho mieste pamätná tabuľa na svätého pápeža Jána Pavla II., ktorý na Babiu horu vystúpil mnoho ráz. Je to obraz Božieho pôsobenia a premeny dejín. Utláčanie ustúpilo a Ján Pavol II. sa stal apoštolom nádeje, ktorú ponúkal národom cez stretnutie s Pánom. Lebo len Boh môže nanovo rozžiariť náš život. Prajem mnoho krásnych stretnutí s Pánom a blížnymi na horách, v kaplnkách, kostoloch aj na ktoromkoľvek mieste. A ak Boh dá, stretneme sa aj na T22. Teším sa na vás!

Dominik Jamrich