Deň začal, prirodzene, rozhovorom s Pánom. Ach, znie to tak idylicky, no dnes ráno to tak zrovna nebolo. Najprv som zistila, že som seknutá, lebo som spala pri okne otvorenom dokorán, a potom mi zapípal mobil so správou od vedúceho tímu: „pls. pozries mi spravu – jazykovo este pred odchodom?“ Sedem minút do odchodu na spoločnú modlitbu a ja ešte v pyžame, bez osobnej modlitby, bez kávy... No nevadí, keď musíš, tak musíš.
VIERA. V tej sa niesol dnešný deň. Začali sme rannou modlitbou, ktorá nás pozývala vykročiť vo viere. „Aj táto ťažkosť môže dopomôcť k tomu, aby nás tento celý deň posunul niekde v našej osobnej viere,“ pozýval nás v modlitbe otec Patrik.
Viera, že Boh môže využiť aj moje slabosti (dokonca aj pre dobro P18). Že môže pôsobiť aj cez moje zlyhania. Aj cez to, že počas dňa zaspím na gauči v našej pracovnej miestnosti, ktorý má ideálnu šírku mojej výšky.
Po dvojitej káve v malej kaviarničke som si od samej radosti zabudla (svoj nezamknutý) bicykel pred obchodom. Ale všimla som si to skôr, ako sa ho ujal nový majiteľ. Takže brázdim Prešov na žltom tátošovi aj naďalej.
Po rýchlom obede sme utekali na mestský úrad, kde sme mali stretnutie s županom Milanom Majerským a primátorkou mesta Prešov Andreou Turčanovou. Hlava – Ondrej spolu s vedúcim komunikačného tímu Michalom informovali vedenie mesta o presnom programe, ktorý nás nasledujúce dni čaká. Zároveň ich pozvali na akékoľvek časti programu, hoc niektoré obzvlášť. Ondrej vyzdvihol jednotu, ktorá je až hmatateľná medzi primátorkou a županom. „My sme radi, že môžeme pomôcť, pre nás je to je to tiež veľký výzva,“ povedal Majerský. Celé stretnutie sa nieslo v radostnej, až humornej, atmosfére, ktorá začala na zo strany mesta. A som na seba hrdá, že som kávu ani mlieko nerozliala (to sa mi zvyčajne pri takýchto príležitostiach stáva) :).
Deň bol prerývaný krátkymi nadýchnutiami (sa) v kaplnke. A vyvrcholením – svätou omšou v konkatedrále. Skutočný odpočinok pre telo i dušu! Kostol čoraz viac zaplnený mladými dobrovoľníkmi, označenými visačkami. Príhovor prešovského otca dekana, ktorý nás nazýva odvážlivcami (hoci ja osobne sa tak zrovna necítim).
Po večeri sa cestou zastavíme na parádnej zmrzline, ktorá nás nasýti viac ako večera samotná. A ako prví dostávame možnosť vidieť niečo z programu, ktorý možno neuvidíme, lebo budeme v službe. No viac z neho vám prezrádzať nebudem. Nechajte sa prekvapiť.
A deň je zavŕšený stretnutím s Pánom – tvárou v tvár. Krátka adorácia v telocvični gymnázia. Niektorí kľačia na zemi, iní posediačky oddychujú s Pánom, ďalší stoja a chvália Pána so zdvihnutými rukami. Každý podľa svojho gusta. Ja uprednostňujem spočinutie v Pánovi po sediačky a tento čas ma občerstvuje viac ako poobedný spánok či ranná káva. Celá sa vnáram do svojho Boha.
Po večernej modlitbe sa všetci rozchádzajú do svojich ubytovaní, my čakáme na vedúceho, ktorý má poradu. Zo šumienkových cukríkov mi už šumí brucho, a napriek tomu odbaľujem jeden za druhým. Držia ma ešte v bdelosti, kým neuzriem svoju posteľ. A teším sa na spánok. Dobrú noc!
Autorka: Zuzana Vandáková
Snímky: Martin Magda st., Andrej Jaško, Peter Basala
